Říkat ,,ne,, a pocit viny.

Dobrý deň a vďaka za dotaz. Prvé čo mi napadlo pri jeho čítaní bolo, že problémom možno nie je to, že neviete povedať ,,nie,,. Ale skôr to, že za týmto slovom sa objaví nepríjemný pocit viny. Mnoho ľudí sa naučilo byť spoľahliví, ochotní, užitoční a pripravení pomôcť. Súto cenné vlastnosti. Niekedy nás však môžu prerásť a začneme sa starať o potreby druhých tak dôsledne, že prestaneme brať do úvahy svoje vlastné možnosti a kapacitu. Potom vzniká nepríjemný paradox: Poviete ,,áno,, , aby sa nedostavil pocit viny, ale neskôr sa dostaví preťaženie, únava, frustrácia. A tie bývajú často náročnejšie ako krátkodobý pocit nepohody po odmietnutí. Možno by stálo za zamyslenie, čo pre Vás znamená povedať ,,nie,,. Je to odmietnutie človeka? Prejav neochoty? Alebo naopak, iba veľmi ľudská snaha naložiť si len toľko, koľko dokážem uniesť? Nastavovanie hraníc nie je sebeckosť. Práve naopak. Ak poznáme svoje limity, máme väčšiu šancu plniť záväzky s dlhodobou udržateľnosťou. Možno nemusíte začať rezolútnym odmietnutím. Na začiatok stačí naučiť sa nehovoriť ,,áno,, automaticky. Ale položiť si predtým jednoduchú otázku: ,,Mám na to skutočne priestor,,? Pocit viny sa nemusí vytratiť ihneď. Možno ešte chvíľu bude nevyhnutným sprievodcom našej zmeny, na ktorú zatiaľ nie sme zvyknutí.