Zamilovaný kamarád a ja

Dobrý deň, ďakujem za zaujímavý a zároveň citlivý dotaz. Pri jeho čítaní som si uvedomil, že vlastne nehovoríte len o svojom kamarátovi. Hovoríte aj o vlastnej zodpovednosti za vzťah, ktorý je pre vás dôležitý. Opatrný by som bol už pri istote, že viete, čo váš kamarát prežíva. Je možné, že vaše pozorovanie je presné. Je však možné aj to, že časť príbehu pozná len on sám. Keďže o tom medzi vami nikdy neprebehol otvorený rozhovor, zostávame skôr v rovine domnienok než istoty. Z toho, čo píšete, mám pocit, že vás najviac trápi otázka, či mu svojou blízkosťou nebránite žiť vlastný život. To je pochopiteľná obava. Zároveň si však nie som istý, či je vo vašich rukách niesť zodpovednosť za jeho partnerské rozhodnutia alebo za to, koho miluje a nemiluje. Možno by som sa preto menej sústredil na to, čo sa deje v jeho vnútri, a viac na to, čo potrebujete vy, aby vám bolo vo vzťahu s ním dobre. Ak je pre vás prirodzené byť podporujúca, nemusí byť nutné sa umelo brzdiť. Ak však niekedy cítite, že intenzita kontaktu prekračuje hranice, ktoré sú vám príjemné, je úplne v poriadku tieto hranice upraviť. Nie preto, aby ste ho niečo naučili alebo od niečoho odvykli, ale preto, že sú vaše. Pokiaľ ide o otázku, či mu dať najavo, že o jeho citoch viete, osobne by som bol opatrný. Ak o tom sám nikdy nehovoril, môže byť citlivejšie nevstupovať do témy na základe predpokladu.

Možno teda nejde ani tak o rozhodnutie „povedať alebo nepovedať“. Skôr o